Budatínske bratstvo

“Ondrej nechoď!” Matka zvolá na svojho milovaného jediného syna. “Svet je zlý, nič dobré ťa tam nečaká, veď, čo ti tu chýba?!” So slzami v očiach si odviazuje kuchynskú zásteru.

Ondrej odhodlaný dvíha už riadne ošúchanú drevenú záklopku na vchodových dverách chatrče, v ktorej strávil celé svoje detstvo.

V tom švungu odhodlania vyraziť do sveta cez rameno dôrazne odvetí.

“Ale mami, neplač. Dala si mi všetko nič mi nechýba,” druhým dychom nadšene dodáva

“ale tam vonku?!. Cítim, že na mňa čaká niečo viac. Pochop ma, nebol som nikdy ďalej ako za humnami pri mlynárovi múku namlieť a v dedine na trhu chleba predávať.

Otočí sa späť k masívnym dverám a za škripotu hrdzavých pántov vychádza na dvor. Bodku za jeho odchodom z domu dáva už len rinčanie kovania na dverách.

Možno sa čudujete, ale bola to ťažká doba. Tieto masívne dvere nejeden krát zachránili Ondreja a jeho mamu od zvedavých lapkov potulujúcimi sa lesmi medzi tým, ako jeho otec Matúš predával na trhoch, čo by uživil rodinu.

Matka sa však nevzdáva, utrie si slzy odhodí starú ufúľanú zásteru a vybehne na dvor -”tak počkaj ešte deň dva, nabalím ti niečo na cestu, aby si hladom nepošiel.” Obzerá sa okolo seba, čo by, kde našla dačo pod zub. “Otec sa vráti až večer, po ceste zoberie aj múku. Upečiem ti buchty. Tvoje obľúbené!” Zdôrazňuje.

Veľmi dobre vie, že čerstvé buchty s tvarohom miluje. Nikdy ich nezabudne dobre posypať cukrom až mal Ondrej z toho biely nos. Možno aj dúfa, že si ho takto udrží doma, kým nepríde otec. Ten si vždy poradí. Je to totižto tvrdá povaha, Ondrej ho rešpektuje.

No, keď Ondro začuje slovo buchty, trochu naozaj zaváha. Ale hneď sa spamätá, prekukne prešibanú matku a odbehne k plotu, kde rastie veľká hruška. Vždy skoro ráno bývajú popod napadané tie najsladšie hrušky.

“Máš pravdu, hladom by som pošiel, preto si vezmem tie najlepšie hrušky na celých Kysuciach.”

Prehodí veko na platenom chlebníku a nahádže si ich pár na cestu.

“Si sa zbláznil? To ti nemôže stačiť!” Zhrozene zhíkne ustarostená matka. Zalomí rukami, pozrie k nebu a dodá. “Keby tu bol otec, hneď by ti povedal…”

“Čo otec, čo otec? Ten tu nie je a keby bol, určite mi dá za pravdu. Ak sa chcem stať chlapom, musím ísť do sveta. Nebudem sa večne držať tvojej sukne.” Zatvorí chlebník a vykročí smerom k lesu, najkratšou cestou k dedine odkiaľ má už len otvorenú cestu do sveta.

Na okraji lesa sa ešte poobzerá po svojej domovine. Pošomrávajúc

”Ach … mami, asi som bol k tebe krutý, už teraz mi je smutno.” Uľavuje si od svedomia za náhly odchod. S veľkým nádychom podhorského vzduchu a za šumu borovíc, smrekov sa stráca v lese.

Na cestu si nemohol vybrať lepší deň, slnečné počasie v letných dňoch sú Kysuce krásne. Z vysokých kopcov vidno rozľahlé polia, kde sa pasú stáda dobytka farmárov. A naopak les počas najteplejšieho obdobia dňa poskytuje ideálnu ochranu pred teplom a horské potôčiky ľadovú chutnú vodu na omladenie duše.

Jeho matka mu pred spaním vždy rozprávala o vílach a zázračnej liečivej horkej vode, ktorá omladzuje dušu i telo. Víly vždy za splnu tancujú okolo horských potokov, aby im dodali ich silu. V tom čase sa neradno stratiť v lese. Už by sa totiž nemusel vrátiť. Víly síce nie sú zlé, ale radi sa bavia a smrteľníka dokážu natoľko očariť svojou krásou, že sa už nikdy nevráti.

Ondro si dobre pamätá tieto príbehy, preto sa radšej lesom ponáhľa do dediny, aby ho nezastihla tma. Na ceste za jeho dobrodružstvom si pochutnáva na hruškách, ktoré si doma pozbieral na cestu, ale tie ho moc nenasýtia. Podvečer počuť už len cvrčky a jeho hladové brucho. Predsa len doma je doma.

Na jeho šťastie nie je ďaleko, počuť už štekajúce psy z dediny. Zatiaľ mu všetko vychádza cíti slobodu, vyhol sa aj poľnej ceste, kde by určite stretol otca vracajúceho sa z trhov. Ako sa približuje k bráne dediny sa pred ním vlečie dievča s vakom cez rameno. Vyzerá dosť unavene.. Sviežo sa priblíži a s úsmevom spoza jej chrbta vyhŕkne. .

”Švárna deva, čo tak neskoro mimo dedinu.” A druhým krokom priskočí vedľa nej.

“Fuj ty diabol, ale som sa zľakla” -zastaví a vydýchne mladá deva. “Vôbec som ťa nepočula.” Dodáva. Natiahne si kapucňu, aby zahalila svoju tvár.

“No iste, moje kroky sú ako letný vánok” snažiac sa trochu rozosmiať vyľakanú devu.

Dievčina sa pousmeje a dodá “letný vánok alebo ako krok vagabunda, čo obťažuje dievčatá? Opäť pridá do kroku k dedinskej bráne a nedôverčivo pokukuje po Ondrovi.

“Tak prepáč, nechcel som ťa vyľakať. Tak vieš čo? Zato, že som ťa tak prepadol ti odnesiem ten veľký vak.” Načahuje sa po vaku naozaj s dobrým úmyslom.

“Nechaj tak ani ťa nepoznám a okrem toho to nemám ťažké.” Odtiahne sa mladé dievča od Ondra.

“Hmm…,” zamyslí sa “to dievča som naozaj vyľakal.” Stíska mu srdce. Ešte nevie či výčitkou, ktorú má alebo jej tenkým hlasom, čo mu rozbúcha srdce.

“Dobre dobre, naozaj som ťa nechcel vyľakať nie som ani žiadny zlodej. Som Ondrej, ale všetci ma volajú Ondro. Chodím tu na trhy predávať chleba. No teba som tu ešte nevidel.” Poznamená.

“Tak ma teší Ondro, ja som Marianna.” Dievčina mu podá ruku a zdá sa, že si získal jej dôveru. “Ale máš pravdu, nie som odtiaľto, len prechádzam..” Dievčina si prehodí vak na druhú stranu a opäť pridá do kroku.

“Naozaj? To by sme mohli cestovať spolu? Ja som na ceste, vlastne ani neviem kam. Niekam, kam ma nohy zavedú.” Nadšene sa priznáva Ondro.

Dievčina sa nechtiac z chuti zasmeje “Takže si tramp alebo bard za cestou po sláve. Nie Ďakujem nemám záujem o ďalší hladný krk!.”

Kruté slová pravdy Ondra zamrzeli.. “V poriadku, chod si sama!” a urazeným krokom sa otočí preč od dievčiny, smerom k maštaliam starého Krupičku pošomrávajúc, “baba jedna nevychovaná, chcel som jej len dobre, že bart a tramp. psc..?!” Musím si nájsť miesto na prespanie, peniaze na hostinec nemám, ale maštale starého Krupičku budú aspoň teplé miesto na jednu noc. Možno nájdem niečo aj pod zub” Po mädlí si ruky a poriadne mu zašvrká v žalúdku.

Krupička už zatvára maštaľ, pes ho dobre pozná, tak sa k maštali nepozorovane preplíži. Všetko ide hladko. Vkĺzol dnu a už myslí, že je v bezpečí tu na neho zrazu vybehne baran. Pozerajú na seba zoči voči, prítmie chlievika dodáva očnému súboju dvoch sokov na jednom smetisku väčšie grády. Kto uhne? Ondrovi sa stiahol zadok. Zamýšľa sa: “,čo teraz? Ten baran, odkedy ma Krupička barana?” Premýšľa, ako sa vyvliecť zo šlamastiky.

Ale baran nevyjednáva, vyštartuje naberie Ondra a prehodí ho cez seba. Bola to poriadna šlupka. “Auč, tak nič, asi sa nedohodneme, čo?” Ondro zhodí z ramena svoj prázdny chlebník. “No tak poď baranko, beee, baranko beee!” Natriasa pritom chlebníkom, ako pri býčich zápasoch a ešte viac ho provokuje. Pri ďalšom výpade barana, mu chlebník navlečie na parohy. Šikovný ťah mu získal dosť času, aby zobral nohy na ramená a vyštartoval zo stodoly.

Súboj barana a Ondra preberie asi všetky psy v dedine. Nemá inú možnosť, ako v nočnej hodine ujsť do lesa, kým ho hromotluci z dediny nelapia a nenaložia mu ako zlodejovi. Taško by sa im vysvetľovalo, že chcel len prespať.

Hladný a uzimený sa vyberie tmou. Musí zájsť niekam hlbšie, aby si mohol nepozorovane urobiť oheň, nechce totiž neželanú návštevu. Už sa vlečie z posledných síl, poriadne ani nevidí na cestu. Zakopáva o korene stromov a takýmto spôsobom sa potackáva lesom.

Už ma asi vidiny, cíti pečenú slaninu, okorenenú letným vánkom. “Mňam slaninka, mama mala pravdu, hlad je zlý sluha,” až mu jeho dobrý nos potvrdí, že to nie je od hladu, naozaj cíti slaninu.

Preto ide za svojim nosom, v diaľke medzi stromami zahliadne svetlo.

“Som zachránený!” Prehltne slinu a ladným krokom, čo by ani steblo trávy neohol ide bližšie, skoro na dosah, kde vidí sedieť okolo ohniska 3 chlapov.

“Čo teraz? Musím počkať, kým zaľahnú.” Pomyslí si. “Aj tak to budú lapkovia. Kto normálny by bol o tomto čase v lese?” Utrie si slinu, ktorú už má na tú dobrotu a oprie sa chrbtom o strom, kde počká na svoju príležitosť.

No zrazu sa ozve hromový hlas. “Vylez, nech si kto si!”

Ondrovi sa zatajil dych.. Nestihne ani hlásku vydať a hneď ho obkľúčili dvaja chlapi.

“Pozrime sa, aký holobriadok nám tu sedí!” Piskľavým a šušlavým hlasom povie svojmu druhovi.

“Asi prišiel na hostinu!? ha-ha” zasmeje sa hromovým hlasom druhý z dvojice mužov v kožených handrách z lesnej zvery.

“Mali by sme ho privítať!”

Piskľavec vytasí kudlu spoza svojho opasku a nakloní sa k Ondrovi predvádzajúc svoje umenie popod Ondrov nos.

“He-he, ale páni, počkajte moment, ja som tu už dlho, zaspal som tu pod stromom. Asi ste si ma nevšimli, nemal som žiadne úmysly.” Odpovedá Ondro so stiahnutým hrdlom.

“Tak dosť!” Zvolá tretí muž od ohniska. “Priveďte ho bližšie, nech si ho pozriem!” A lapí ho za golier ten chlap v handrách lesnej zveri ako by bol pre neho len kus plachty. “No poď holobriadok!” Zhučí na neho tá masa sadla prežúvajúc kus slaniny..

Ondro sa nemal šancu brániť, vlastne nemá ani žiadnu zbraň a jediný, s kým zápasil bol baran starého Krupičku. Čo tiež nedopadlo najlepšie. Preto usúdil, že bude spolupracovať.

“V poriadku idem idem aj sám!” A cuknul sa tej horde masa na znak, že sa nebojí. No bez efektu, ten hromotluk ho doslova hodil k ohni pred kolená svojho vodcu.

“Ale no tak, Olek! Nevieš sa lepšie správať k nášmu hosťovi? Nevidíš aký je vyľakaný?" Zákerne a záludne prehovorí do duše svojmu zapáchajúcemu kamarátovi.

“Ha-ha” zaškerí sa pískľavec pochlebovačne tej mase sadla. “Nevieš sa správať k hosťovi smraďoch?” Dodá a poskakuje okolo svojho šéfa tretí z bandy lapkov.

“Ale nesmrdíš, fakt nie!” Snažiac sa podporiť svojho trýzniteľa vidiac, ako sa mu tlačia do očí slzy z posmechu jeho druha. A sadne si vedľa neho k ohnisku, dúfajúc, že ho nejako získa na svoju stranu..

“Tak dosť, banda jedna neschopná!” Zreve vodca bandy. Hneď sa všetci ukludnia aj ten upiskanec zalezie späť k ohnisku. “Odpusti tuna nevychovanom za ich správanie. Ako sa voláš?” Vytiahne kudlu a odreže kus slaniny. “Máš hlad?”

“Áno neskutočný a volám sa Ondro, som na potulkách.” Rozhovorí sa s vidinou odmeny.

“V tom prípade chytaj! Aj my sme na potulkách, už mám celkom zodraté topánky,” a zákerne poškuľuje po Ondrovi. “ale pozerám, že ty máš pekné čižmičky, nebudeš dlho na ceste. Musia byť pohodlné, čo?” Nenápadne sa uškŕňa na pískľavca.

“To áno sú, kúpil mi ich otec na trhu” Naivne odpovedá Ondro a zbesile dožúva posledný kus slaniny. “A nebol by tu kúsok chleba a nejakej pálenky? Zajesť a zapiť tu mastnotu?”

Piskľavý sa začervená a už už chce niečo povedať. No jeho šéf ho predbehne

“Ale isto!” Pozrie na Oleka “Urvi mu tam kus chleba aj vína nalej, nech si namočí hrdlo!” Prihodí poleno do ohniska a otočí sa späť na Ondra.

“A ty počuj? Keď sme sa takto zoznámili aj ja by som chcel také čižmičky kúpiť, ako máš ty. Nože daj mi vyskúšať či sa oplatia.

“Určite, oplatia sa, jelenia brúsená koža!” Chváli sa Ondro aké má šikovné topánky. Ruší ho už len ten silnejúci zápach Oleka, ktorý mu nesie čo to ešte zapiť. Prisadne a schmatne mu čižmičky, ktoré si dával dole.

“Tu máš! Urobíme výmenu, ja ti dám vína a ty mne čižmičky!” Ozve sa hromový hlas zo zapáchajúcej hordy sadla. “Veď sme obchodníci!” Dodá.

Vtedy to Ondrovi dôjde, nie sú to žiadny obchodníci no zlodeji. Ale už je neskoro. Na to vyskočia jeho dvaja kumpáni a začnú sa škriepiť a urážať svojho druha. “Ty kopa hnoja, navaľ tie čižmy!” Zreve vodca a vytiahne nôž.

“Nedám, ozve sa pokojný, ale hromovým hlasom Olek” zastrčí si svoje nové čižmičky za chrbát, presne tam, kde sa nikto nechce priblížiť. Teda aspoň nie nosom, pomerne spotené miesto. Alebo zmastené. Ťažko povedať. Ondro sa v tej chvíli chaosu snaží s plným bruchom nenápadne zmiznúť! No márne!

Piskľavý ho ani na okamžik nespustil z dohľadu a okamžite postrehol ten chabý pokus o útek. “Kam sa vlečieš, holobriadok!” a dvoma skokmi sa na neho vrhne so sekerou ostrou sťa britva.

“Zviaž ho, kým si to tu vybavím s Olekom. Zajtra bude návnada pre vlky. Keď s neho nebude zlatka, aspoň na vlčích kožušinách zarobíme!” Zákerne sa zaškerí a prehadzuje si nôž na svojho druha z jednej ruky do druhej.

Vyzerá to na poriadny súboj, šéf je menší, ale zákerák s poriadnou kudlou. Čepeľ vyleštená až sa blyští od svetla ohniska. Na opačnej strane, hora sadla s kyjakom na konci ako bukvica. Pol doliny by zdolal. Krúžia okolo ohniska pozerajú jeden na druhého, kto preskočí prvý? Kto zaútočí? Ani jednému sa nejak nechce, ale ten chlap, ako hora je pokojný, ako by si bol istý, že zoči voči menšiemu protivníkovi bezpochyby uspeje.

Ale prerátal sa, nebude to poctivý súboj. Spoza chrbta na naho skočí piskľavý, typický pätolízač svojho šéfa. Obtočí okolo Oleka svoje nohy a snaží sa ho priškrtiť. Celé sa to nejako zvrtlo no Olek si čižmy nedá. Otočí sa chrbtom k ohni poriadne prismahne piskľavcovi jeho panvičku. Možno ma aj vajíčka na tvrdo, lebo okamžite zoskoči a odskáče schladiť svoju zadnicu.

“Olek pozor!” Zvolá Ondro. Vodca bandy sa spoza ohňa napriaha, aby hodil po Olekovi tú svoju vyleštenú krásku. Márne, Olek napriek svojmu váhovému hendikepu, pomerne pohotovo zareagoval a okamžite sa otočil s tým kyjačiskom.

Zachránil mu život, Ondro ako aj ten kyjak. Čepeľ noža sa zapichla priamo do jeho stredu. Poriadne hlboko!

Na to všetko sa Ondro jen z úžasom pozerá, čoho sú ľudia schopný. Na druhej strane si vyčíta, že sa nechal poľahky nachytať. Ráno zrejme skončí niekde s podrezaným hrdlom ako návnada pre vlky. Tiež nemal moc na výber, takže sa rozhodol podporiť Oleka aj napriek tomu, že mu práve on zobral jeho čižmy. Bolo mu ho aj celkom ľúto, ako si ho doberajú.

“Pane bože ak to prežijem, prisahám pôjdem do kláštora.” V duši sa zaprisaháva a modlí. Pritom sa snaží uvoľniť ruky, možno by sa mu podarilo rozviazať aj nohy. Ale to je skoro nemožné, pískľavec dobre ovláda svoje remeslo a vie, ako niekoho zviazať.

Boj však pokračuje no Olek zmenil taktiku. “Nechcem s tebou bojovať, ale keď nebudem mať čižmy nebude ich mať nikto!” Vyberá ich a odhodlane naznačuje, že ich radšej hodí do ohňa. “Nikdy ste mi nič nedali, stále sa mi len smejete a ja mám toho už dosť!” Vyčítavo hromovým hlasom na pokraji zúfalstva a nepochopenia reve na svojho šéfa.

Veľký šéf pochopil, že sa naozaj k Olekovi nesprávali najlepšie. Schováva svoje vrhacie nože lebo je vidno, že má z Oleka obavu. 

“Tak dobre, nechaj si ich, ale z kožušiny nedostaneš nič, aby si vedel! A ešte niečo. Ešte raz sa mi spriečiš, podrežem ťa v spánku ako prasa! Nahnevane dodáva.

“A ty holobriadok! Všetko je tvoja vina!” Pokrikuje ten krpatý zákerák po Ondrovi pričom mu ukazuje, ako ráno skonči. Ďalej si dačo pošuškávajú a pomaly sa ukladajú spať.

 

Ondro uviazaný o strom oka nezažmúril, už nebol taký hrdina ako keď odchádzal z domu uvedomujúc si svoj osud.

“Mama mala asi pravdu, doma mi nič nechýbalo.” A sleduje poletujuce iskry z praskajúceho ohniska

Zdať sa, že všetci už spia. No Olek nie, opatrne sa postaví väzme batoh a potichučky sa blíži k svojmu zajatcovi s maličkým nožíčkom v ruke.

“Pšššt… to som ja.” a prerezáva putá svojmu novému priateľovi. Pomaly sa odplížili do bezpečia tmavého lesa, kde sa na okamžik zastavili.

“Na, toto je tvoje.” A vrátil Ondrovi jeho čižmy. “Mne sú aj tak malé, nechcel som ti ich zobrať, ale vedel som, že keby som to nebol ja, bude to niekto iný a tvoj osud bude aj tak spečatený.”

Ondro sa prekvapene pozrie na tu kopu masa. “No tak ďakujem, ja som bol hlupák, že som sa tak plížil v lese, malo ma napadnúť, že lapkov neprekabátim. Tak naozaj ďakujem za pomoc, keby nie ty, tak neviem, čo so mnou bude! Ale najedol som sa aspoň” Potľapkáva ruda po ramene.

“Vieš, ako si sa ma zastal, som si povedal, že máš dobré srdce. Každý sa mi len posmieval celý život aj moja rodina a dedinčania.” Sťažuje sa Olek hromovým hlasom.

“To nič, nevšímaj si také reči. Každý má svoje dôvody a ja som nakoniec rád, že som v núdzi poznal nového priateľa.” S vďakou podáva ruku a dodáva: “Teraz som tvojím dlžníkom, ak chceš môžeme cestovať spolu a raz ti tvoju pomoc vrátim.”

Olekovi sa vyčaril úsmev na inak zamračenej tvári. “Prijímam!” A pevne stisne Ondrovú ruku.