Kapitola I

Ráno ako zo zle napísanej knižky. Budík zvoní každých 15 minút. Pocit tepla pod mäkkým paplónom ma ešte viac utvrdzuje. Ostaň doma zaslúžiš si. Odkladám zvonenie. Strácam vedomie usínam. Krásne hladko a sladko. Prečo to vždy ide tak ľahko? No zrazu ma kopne zodpovednosť a povinnosti, musím vstať, budem mať, predsa problémy. Vyskočím z postele, mysliac, že meškám. Niekedy sa zamýšľam prečo nezmením prácu. Stále niečo, niečo cítim, šepká mi, toto nie je to, čo chceš robiť. Vždy si chcel pomáhať ľuďom, deťom. Vzoprieť sa agancii moci. V skratke urobiť svet krajším miestom. Snívam, blúznim nad nereálnym no mám svoj sen. Občas aj dnes ráno, keď sa mi nechce vstať do stereotypnej práce. Ciele sny a myšlienky na lepší zajtrajšok dodávajú potrebnú energiu. O 5minút 6 natiahnem nohavice umyjem zuby opláchcem tvár kontrola účesu a letím na metro. Takto začína deň. Ráno skoro nikto nechodí, takže si kľudne čítam aktuality na webe. Politika atď atď.. všetko, čo potrebujem. Neskutočné udalosti.

Zrazu ma vyruší nejaký hlas.

„Dobré ráno, máte tu voľné?“

Dvihnem pohľad, odzdravím „samozrejme prosím sadnite si.“

V tej sekunde mám milión otázok. Ako vie, že rozprávam Slovensky? Čo chce? Prázdny vagón a sadá ku mne? Náhoda? Začínam mať zvláštny pocit. Ostražitosť v tomto prípade na mieste! Radšej odložím telefón, nenápadne sa obzriem po okolí, naozaj sme sami. Neviem, čo si myslieť, ešte som aj hladný. Hádam mi nezačne vyhrávať melódia hladovej doliny v žalúdku. Otočím hlavu k oknu a snažím sa nevnímať vrtiaceho sa spolucestujúceho.

„Rotterdam je krásne mesto.“ Ozve sa chrapľavý starecký hlas.

„Áno to je.“

Odpovedám s miernym odstupom.V nádeji, že cudzinec pochopí nezáujem o konverzáciu. Ďalej však pokračuje.

„Ale treba si dávať pozor, veľa ľudí sa stráca napokon asi ako všade vo svete.“

Aha, pomyslel som, stislo mi hrdlo.

„Áno? Nepočul som o stratených ľuďoch.“

Prechodom podzemím ho vidím v odraze okna. Bacuľatá tvár ako detská, pritom vráskavá husté obočie. Ide z neho hrôza. Pozrie mojím smerom a s úsmevom odpovie.

"Asi ich nikto nehľadá."

Na ten úškrn nikdy nezabudnem! Dostal sa mi pod kožu, je najvyšší čas vystúpiť. Predčasne, no radšej skôr ako nikdy. Vrtím sa pripravujem, naznačujem, že vystúpim. Zastavujeme a cudzinec vôbec nereaguje. Preto neváham!

„S dovolením vystupujem!“

Muž sa postaví, neprítomným pohľadom do prázdna naznačí pravou rukou, že ma púšťa. Odľahlo mi, ešte pár krokov a som vonku. No v tej chvíli ma schytí za rameno. Sto percent adrenalí, tlak na maximum. Otáčam sa, čakám to najhoršie, som pripravený na všetko, stínam päste s neistým výsledkom. Cudzinec prehovoril.

„Ale mladý pán, toto nie je vaša stanica.“

Prvé, čo registrujem pohľadom je jeho ruka na ramene, pohľadom letmo preletím cez ruku na jeho tvár. Priamo do oči. Neviem, čo so mnou je, nič nevnímam, iba jeho uprený odhodlaný pohľad. Kto uhne prvý, ja nie. Premýšľam, čo urobím, čo urobí on. Nech sa pohne! Nič. V týchto piatich najdlhších sekundách života som si uvedomil. Nech chce čokoľvek je odhodlaný nebojí sa. Musím sa spamätať nabrať odvahu, veď som nič neurobil. Všetko opadlo, neviem ako, prečo nebál som sa. Bol som v tranze, cítil som sa neviem, možno aj dobre. Odpovedám rázne!

„Máte s tým problém?!“

Prekvapil som ho, vidím to v očiach, začal váhať. Ten malinký zlomok sekundy, keď sa zamyslel a stratil kontrolu mi dodal ešte viac odvahy. Nečakal som na odpoveď otočil sa a vyšiel z vagónu metra. Pri odchode som cítil jeho pohľad na svojom krku, chlad a zimomriavky. Chcel, aby som sa otočil. A veru áno otočil, cudzinec nalepený na okne vagónu. Dlaňami pevne na skle, ako by hovoril. Ešte sa stretneme, ešte sme neskončili túžim po tebe. Chcem ťa. Modlím sa, nech ho odvezú čím skôr preč. Vyberám mobil a volám Danielovi, svojmu najlepšiemu kamarátovi a kolegovi v jednom.

„Daniel? Kde si?“

„Už idem prečo? A ty? Kde si?“

„Vystúpil som o stanicu skôr. Prosím ťa príď za mnou! Kks neuveríš, čo som zažil. Ako fakt odpadneš! Normálne sa ešte klepem.“

„Okej okej idem približne za 5 minút dorazím.“

„Super potom čakám vonku na cigarete. Ahoj zatiaľ!“

Skvelé Daniel dorazí a ďalej pôjdeme spolu. Ako sa povie cigareta padla na dva ťahy, potreboval som ukľudnenie. Mám čas, takže počkám na stanici. Schádzam schodmi na tvári cítim vánok prichádzajúceho metra z tunela, veď bolo načase. Premýšľam, čo sa vlastne odohralo, kde začnem, bola to náhoda? Zvoní mi telefón. Daniel.

„Nazdar, už som tu.“

„Áno viem čakám na nástupišti.“

V tom počujem, ako Daniel hovorí.

„S dovolením?“

Nebolo to mne.

„Nech sa páči.“ Ozve sa z pozadia stareckým chrapľavým hlasom.

Áno poznal som ho, je to ten cudzinec? Pokladám telefón stíska mi žalúdok aj hrdlo, pohľadom prehľadávam vagóny zastavujúceho metra. V tom ich zbadám. Daniel pristupuje k dverám a cudzinec stojí krok za ním. Pozerá na mňa, rovnako uprene s úškrnom na tvári. Je to on, nepochybujem! Ako? Zmeravel som, Daniel vystúpil smeruje ku mne. Vidí, ako sa tvárim, obzrel sa cez rameno, aby videl kam pozerám. Áno všimol si ho, jeho spolucestujúci nám máva ako na rozlúčku. Stačilo mi, nečakám na vysvetlenia a dôvody.

Kričím na Daniela „bež, utekaj!!“

Nezaváhal a bežal za mnou. Neviem či náš cudzinec vystúpil no bežal som k východu ako o dušu. Prial som si stretnúť ľudí, mať väčší pocit bezpečia. No nikoho niet, ostali nám iba otázky strach a chlad ulice.

„Michal kam bežíme? Čo to bolo?“ Počujem, ako Daniel lapá po dychu.

Ani ja nevládzem, počkám ho.

„Toho chlapa som stretol vo svojom vagóne.! Odpovedám.

„Ako stretol kedy? Dnes?“

„Áno dnes ráno. Ale poďme na benzínovú stanicu. Cestou porozprávam, čo sa vlastne stalo.“ Nedopovedal som ani vetu, zem sa otriasla, obrovský výbuch náraz, hrmenie preletelo celou ulicou. Išlo to smerom od stanice metra. S Danielom sa na seba pozrieme, vieme, že dnes. Nebude krátky deň.

„Musíme na políciu!“ konštatuje vyľakane.

„Ale načo? Čo povieme? Nevieme ani, čo to bolo za ranu!“

„A, čo ten chlap vo vlaku?“ Pýta sa.

„Nič veď ma iba schytil za rameno a mal divné reči. Musíme zistiť, čo sa prihodilo. Potom sa rozhodneme.“

„Ako chceš no ja mám jasno, volám do práce, dnes beriem voľno.“

„Súhlasím! A Daniel?!“

„Čo je?“

„Ďakujem, že si vystúpil.“

Pozrel na mňa s úľavou a odvetil.

„Nie Michal, ja ďakujem!“

Po ceste k tej ohromnej rane som mu všetko detailne povedal. V diaľke počuť hukot majákov a obaja vieme, že to nebola určite náhoda. Pár vecí, ale nedáva zmysel. Ako sa cudzinec dostal z jedného vlaku do druhého, ako vedel, že obaja rozprávame rovnakým jazykom?